Cestovanie a Destinácie

Smútok v kráľovskom meste Phnom Phen

4468
0
SHARE

Do hlavného mesta Kambodže prilietam neskoro popoludní a beriem si taxík. Šofér ma poprosí, či môžeme počkať okolo 10 minút na cestujúcich z ďalšieho lietadla, aby mohol zobrať viac ľudí do centra mesta, lebo odviezť len mňa sa mu moc neopláca. Naivne súhlasím a po hodine konečne nasadajú do taxíku aj ďalší ľudia. V meste je zápcha, takže cesta nám trvá vyše dvoch hodín. Taxikár ma vyhodí ako posledného pred hostelom, ktorý som si včera objednal.

Recepčný vo vnútri  mi povie, že síce mám objednanú izbu, ale idem neskoro a musím si preto priplatiť. Chvíľu sa naťahujeme, až chlapík rezignuje a odvedie ma do izby so 4 poschodovými posteľami, rozsvieti svetlo, kopne do postele a odtiaľ vybehne šváb. Povie mi, že ventilátor sa pred chvíľkou pokazil a tá hudba z baru hneď pod oknom bude hrať asi až do rána.  Teplá voda bude tiež až ráno. Asi.

„Welcome to Cambodia, mister,” skríkne a zasmeje sa. Padám do postele a zaspávam.

Zobúdzam sa o 6 ráno, voda netečie, tak sa rýchlo  zbalím a odhlásim. O dva bloky ďalej nájdem príjemný guesthouse za tú istú cenu. Objednávam si raňajky a ako popíjam fantastickú kambodžskú kávu, do reštaurácie spojenej s recepciou začne cúvať chlapík na motorke.  O chvíľu na to ďalší, ktorému sa podarí aj vraziť do môjho stolu s jedlom a prevrátiť ho.  Dostávam nové raňajky (zeleninu s ryžou) a dozvedám sa, že vzadu majú domáci  garáž a reštaurácia slúži ako jediný možný vchod.

Po druhých raňajkách vyjdem do  mesta, kde hneď dostávam ponuky na kúpu marihuany, alebo na zastrielanie si zo samopalu, z čoho majú stále v Kambodži dobrý biznis, keďže zbraní  tu po vojne zostalo neskutočné množstvo. Nehovoriac o asi 10 miliónoch mínach, ktoré stále ležia v zemi po celej krajine.

Ignorujem takisto ponuky taxikárov a tuk-tukárov zaviezť ma do bordelu, vyhýbam sa nadhánačom do barov, masážnych centier alebo súkromných luxusných zubných kliník. Dentálnej turistiku využívajú hlavne austrálčania.  Vyjde ich to oveľa lacnejšie ako doma, plus si užijú dovolenku.

Phnom Phen je neuveriteľne špinavé mesto, plné odpadkov, túlavých psov, žobrákov a mrzákov. Kupujem si polievku, keď zrazu zaregistrujem ako sa oproti mne rozbehne asi 7 ročné nahé dievčatko. Dobehne ku mne a bez mihnutia oka mi napľuje do polievky.

„Budeš to ešte jesť?“ opýta sa ma smutnými aj víťaznými očami zároveň  a ja jej tu polievku dávam. Otáčam sa a rýchlym krokom odchádzam.

Idem sa pozrieť na Wat Phnom, svätyňu na kopčeku, kam sa miestny  chodia modliť a prosiť o šťastie, zdravie a bohatstvo. Zároveň sem prinášajú budhovi rôzne dary, najčastejšie ovocie a peniaze. Pri vchode stojí chlapík, ktorý predáva holuby. Kus za dolár. Môžete ho kúpiť, pustiť a darovať mu tak slobodu, čím si nakloníte šťastenu na svoju stranu. Samozrejme, že holub urobí vzdušné kolečko a sám sa vráti naspäť do klietky.

Navštívim  tiež kráľovský komplex Royal Palace s nádhernou Striebornou Pagodou a ešte krajšími záhradami. Kambodžský kráľ Norodom Sihamoni , ktorý študoval v Prahe hudbu, tanec a divadlo na Akadémii múzických umení žije práve tu.

Podvečer sa idem ešte pozrieť  na Russian market, kde kúpite čokoľvek. Naozaj. Čokoľvek.

Na ochutnanie pochúťok ako tarantuly, škorpióny, prípadne hady nemám  žalúdok, nezaujíma ma ani množstvo mladučkých prostitútok a transsexuálov, tak sa neskôr poberám  späť na hostel, kde si dám večeru a zapijem ju pivom Angkor. Žiadny motorkár mi ho nezhodí.

Na druhý deň navštevujem 7 kilometrov vzdialený Killing fields, miesto,  kde Červení Kméri popravovali svojich odporcov a ako memento je tu okrem iného postavená vysoká sklenená veža naplnená ľudskými lebkami. Poslednú zastávku si spravím v Tuol Sleng, v múzeu genocídy, čo je bývalá škola, ktorá slúžila počas pogromu ako neslávne väzenie S-21, kde mučili a zabíjali pre režim nepohodlných ľudí. Je tu veľmi ťažká atmosféra  a na prvý dojem ticho. Avšak steny budov akoby stále kričali bolestivé príbehy o osudoch ľudí, ktorí tu trpeli.

Po ceste späť do hostela rozmýšľam , koľko hrôzy si museli kambodžania vytrpieť ešte pred pár desiatkami rokov, starým ľuďom je na tvárach vidieť vrásky bolesti a smútku a v očiach malých detí ťažko hľadám nevinnosť.

V hosteli si zbalím veci a odchádzam na autobus do Seam Reap. Po hodine a pol čakania prichádza starý rozbitý autobus a mňa čaká niekoľko hodinová cesta, aby som na vlastné oči uvidel majestátny Angkor Wat.