Človek sa vo svojom živote skôr, či neskôr stretne so stratou blízkeho alebo aj domáceho miláčika. Aký postoj však zachovať, ak sa strata dotýka života dieťaťa, určite ju netajiť. V závislosti od veku , primeraným a najmä veľmi citlivým spôsobom poukázať na stratu, ak ide o veľmi malinké deti tak do jedného roka , tak im sa to tiež povie , hoci tomu nemôžu svojim malým rozumčekom zatiaľ pochopiť , tak napriek tomu predsa vidí a predovšetkým cíti atmosféru doma, môže sa prechodne zvýšiť jeho citlivosť a plačlivosť ,i smútok svojským spôsobom, nakoľko vníma veľmi intenzívne prežívanie a stres najmä mamy a otca.
Ak ide o stratu starého rodiča , rodiča , spolužiaka , kamaráta alebo aj domáceho miláčika všetko závisí v prvom rade od osobnosti dieťaťa a jeho veku a vývojového štádia . Je dôležité vedieť , že deti smútia diametrálne inak ako dospelý ľudia .
Malé deti nerozumejú definitívnosti smrti a niekedy aj zopár týždňov čakajú pri okne a pozerajú kedy sa starký , starká , mama otec , brat alebo psík Dunčo vrátia do domu alebo bytu a znovu sa budú spolu hrať.
Niekedy sa deti vinia s toho , že zapríčinili definitívny odchod toho , ktorého človeka alebo zvieraťa. Najhoršie , čo môžete urobiť je hodiť vinu alebo výčitky na dieťa , že môže za smrť príbuzného alebo domáceho miláčika. Aj keby to bola rovno pravda , že za smrť domáceho miláčika by nejako aj mohlo dieťa , napríklad , že ho zabudlo nakŕmiť alebo mu dať vodu, prípadne by ho nechtiac pristúpilo, alebo priľahlo, napríklad malé morča , škrečka alebo aj šteniatko mu zlomiť labku alebo ho v návale hry zavaliť celým telom. S takéhoto obvinenia alebo výčitky mohla by sa u nich vyvinúť veľmi silná trauma. Tu už by potom musela nastúpiť odborná pomoc- psychológa. Lebo dieťa by sa začalo všetkého báť , aj sa ku komukoľvek priblížiť len , aby nezažilo zase ten pocit , že je nenávidené a nemilované , lebo sa stala nedopatrením nehoda. Za starostlivosť o domáceho miláčika , vždy preberá dospelá osoba , takže nemožno viniť dieťa , že nenakŕmilo , alebo nedalo vodu. Všetko je to o uvedomovaní si vlastnej zodpovednosti aj vzhľadom na vek dieťaťa.
Ak zomrie blízky človek , tak dieťa sa môže na neho / na ňu hnevať , že on/ona si odišli do neba a jeho tu nechali samého, najmä ak malo dieťa s osobou veľmi blízky vzťah. V akomkoľvek veku dieťaťa dôjde k strate napríklad mamy /otca ako najbližších príbuzných je nevyhnutná psychická a emočná podpora so strany zvyšku rodiny . Je potrebné vysvetľovať a nepohoršovať sa nad emóciami dieťaťa, nekarhať ho pre strach , odmietanie rozprávať o osobe , ktorá zomrela, uzavretie do seba , sústavný plač a podobne.
Na čo všetko pamätať a ako sa rozprávať a pristupovať k dieťaťu po strate
- Téma definitívnosti smrti ,je veľmi náročná v každom veku a je potrebné o nej hovoriť , aby nedošlo k šoku so straty, že sa napríklad mama/otec /dedko/ babka už nikdy nevrátia – teda poukázať na definitívnosť , teda na to , že tento stav je trvalý a už sa nikdy nezobudia tu na zemi. Nehovoriť o tejto téme , nie je vôbec v záujme dieťaťa nakoľko to môže napáchať obrovské škody.
- Osoba , ktorá oznamuje dieťaťu smrť , by mala byť v záujme dieťaťa silná a mať emócie pod kontrolou , hoci je to niekedy priam nemožné- pozor na vydesenie z nezvládnutých emócii
- Pre dieťa môžu byť pojmy stratili sme mamičku alebo otecko zaspal navždy veľmi mätúce. Treba si dať pozor nato , že deti vo veku 2-5 rokov berú veci doslovne.
Ak teda povieme – stratili sme mamičku –v slovníku dieťaťa sa automaticky spustí – stratili sme treba hľadať- pozná stratu zabudnutej hračky v škôlke alebo na ihrisku. Začne osobu oznamujúcu túto vetu ťahať, kde kade po byte, aby našli stratenú mamičku, pôjde aj von , ťahá do obchodu kde s mamičkou chodievajú na ihrisko , prípadne sa začne pýtať okolitých osôb , či mamičku nevideli alebo kedy sa vráti , ak chodila do práce alebo tak… Ak povieme otecko zaspal navždy – tak v slovníku dieťaťa bude sa snažiť ocka zobudiť keď zaspal , aby sa šiel hrať- stále dieťaťa vlastne nevie , že tí ľudia zomreli. Ak povieme otec/mama sú preč – bude dieťa chodiť hore –dolu a vyzerať z okna , otvárať dvere a čakať kedy sa vrátia- nevysvetlené , že už domov neprídu
- Ak povieme , že niekto kto zomrel už nepríde nikdy – musíme si dávať pozor na slová – lebo v slovníku dieťaťa , ešte nie sú ujasnené abstraktné pojmy a myslenie. Ak odišiel niekto nastálo- môže sa stať, že dieťa bude mať pocit opustenia – bude si to klásť za vinu , že bolo zlé a neposlušné a teda , ten človek sa hnevá / urazil sa tak odišiel.
- Neexistuje ideálny čas na zdieľanie smutnej správy – treba oznamovať opatrne a na pokojnom mieste
- Treba povzbudzovať k otázkam a dávať odpovede na ne. Ak niekto odišiel na stále – treba povedať , že ono nie je vinné z jeho odchodu. Dospelí si niekedy myslia , že vedia , ako ich deti prežívajú smútok a nič nevysvetľujú – iba sucho oznámia , že zomrel – najmä ak je zrazu ponurá atmosféra priveľa ľudí v čiernom alebo plačúcich môže to vyvolať zmätok a nepochopenie toho čo sa deje.
- Ak ide o pohreb , je namieste dať dieťaťu /deťom možnosť rozlúčiť sa ak prejavia záujem a uvedomia si definitívnosť smrti aspoň čiastočne, treba počítať s tým , že dieťa nemusí psychicky zvládnuť pohreb , a preto treba zabezpečiť človeka , ktorý v prípade potreby odvedie dieťa domov a zostane s ním
- Nesnažte sa svoje emócie , stres , strach plač maskovať maskou sily a neoblomnej skaly- neskrývajte slzy , potom si dieťa uvedomí , že všetky emócie sú zdravé a nie je na tom nič zlé
- Smútok vyžaduje čas a každý ho má inak dlhý , dieťaťu veľmi pomôže , vrátiť sa k veciam , ktoré pozná, rozprávať a spomínať na osobu , ktorá odišla napr. na jej narodeniny , alebo výročie smrti
- Ak dieťa chodí do skôlky/ školy bolo by na mieste upozorniť na stratu blízkej osoby pani učiteľku v škôlke /triednu učiteľku v škole , aby prípadne zmeny , priveľký smútok alebo uzatváranie do seba oznámili rodičom alebo príbuzným. Pri extrémnom smútku alebo silných zmenách , je dôležité vyhľadať pomoc odborníka.
Pomoc psychológa /psychoterapeuta kedy je nevyhnutná
- prestane komunikovať a hovoriť o smrti
- nechce spomínať na osobu , ktorá odišla
- nerozpráva o pocitoch a o tom čo prežíva
- úplne sa uzatvorí do seba
- odmieta robiť činnosti , ktoré malo rado lebo ich robilo iba so stratenou osobou
- problémy v škole
- nevysvetliteľné bolesti brucha , hlavy , zvýšená teplota, pomočovanie
- odmietanie jedla/pitia /hračiek
- drastické zmeny v spánku – strach zaspať , že sa nezobudí
- prestane sa hrať obľúbené hry
- utiahne sa od kamarátov , nekomunikuje s nimi
- zlyháva v škole
- nedokáže sa sústrediť , zaspáva na hodine
- vyhráža sa ublížením si , len aby sa mohlo stretnúť so stratenou osobou
- kreslí príšery a ponuré farby používa na svojich výkresoch , kreslí cintoríny , smrtky rôzne strašidlá
Vyrovnanie so stratou domáceho miláčika
Strata domáceho miláčika, bolí rovnako intenzívne ako strata človeka , aj keď typ lásky je iný. Smrť domáceho miláčika a smútok netreba podceňovať v žiadnom veku dieťaťa , lebo intenzita straty a bolesti je rôzna aj v závislosti, od toho ako dlho bol domáci miláčik súčasťou života daného človeka.
Nikdy netreba podceňovať smútok žiadneho človeka – nech sú jeho emócie akékoľvek , netreba nasilu človeka nútiť , aby si kúpil nové zvieratko , veď sa nič také nestalo. Môže nastať u daného dieťaťa trauma , že bude odmietať akékoľvek zvieratko a tiež sa uzavrieť voči danej osobe.
Domáci maznáčik je plnohodnotný člen rodiny. Človek má zlomené srdce , narieka , stratu znášajú veľmi zle. Podpísať sa môže na výkone a učení v škole. Často sme v rozpakoch a smútime sami a prežívame v súkromí
Spoločnosť často nevie , ako sa postaviť k takémuto negatívnemu zážitku a ako sa to podpísalo často aj na psychickom aj emocionálnom zdraví . Nerozprávajte tomu človeku , je to len zviera a kúpiš si nové, stále ho mnohí ľudia pokladajú za vec. Tento proces smútenia intenzívny a zdĺhavý. Sociálna podpora je kľúčovou zložkou pri zotavení sa od žiaľu všetkých druhov.
Strata zvieraťa naruší rutinu a zodpovednosť za niekoho , treba vyvenčiť, dať jedlo, pitie a podporuje naše emocionálne blaho a dávajú dňom význam. Stratíme zmysluplný aspekt nášho života. Tiež k tomu nepridávajú susedia , ktorí nepoznajú vaše meno , len meno vášho psa..
Ako sa zotaviť z takejto straty
Strata domáceho miláčika a zotavenie z nej nám môžu iba ľudia , ktorí tiež prekonali takúto rovnakú stratu. Vyriešenie tejto emocionálnej rany nám často pomôže prekonať úzkosť a strach prijať danú situáciu.
Niekedy pomôže zaobstaranie nového zvieratka , na zaplátanie rany po strate. Doporučuje sa nechať si dostatočný čas na smútenie. Nemé tváre , ktoré nám dokázali zlepšiť deň. Každý deň sme vedeli , že nech sa stane čokoľvek ťažké počas dňa , nás privíta radostná tvár nášho zvieracieho parťáka . Niektorí ľudia po takejto strate povie , že to už nechce nikdy zažiť a už si pred ďalšími zvieratkami uzavrú srdce , aby už nikdy necítili takú bolesť .Určite by si mal dať šancu ďalšiemu zvieratku , ktoré potrebuje pomoc .Zachrániť zvieratko od nezodpovedného majiteľa , alebo dať teplý domov a plnú misku jedla zvieratku z útulku , je niekedy najlepšou náplasťou na stratu milovaného zvieratka , ktoré odišlo za dúhový most. V spomienkach ostane navždy. Dovoľme aj po takejto strate vstúpiť bezhraničnú lásku nášho nového člena rodiny – určite nám to mnohonásobne vráti. A radosť preváži a vylieči všetky rany nášho srdca…
