Technika a Internet

Ako sociálne siete ovplyvňujú psychiku dieťaťa

786
0
Zdieľaj

Je toho plný internet. Fotky krásnych mladých ľudí. Dokonalé postavy, dovolenky, značkové oblečenie, autá, darčeky. Všetci vieme, čo jedia, aký drink práve pijú, koľkokrát zdvihli činku vo fitku. Toto všetko preto, aby sme vedeli, aký majú dokonalý život. Majú nás aj čosi naučiť a motivovať, ale väčšinou majú na psychiku „dieťaťa“ úplne opačný vplyv. Slovo „dieťa“ je v úvodzovkách zámerne, pretože už dávno nie je dieťaťom. Je omnoho vyspelejšie ako my v jeho veku. Priebeh puberty u dnešných detí sa výrazne mení. Hoci to nikdy nebola prechádzka ružovým sadom, v posledných rokoch však do ich hormónmi rozbúrenej povahy vstupujú aj iné fenomény.

V prvom rade ide o fenomén už spomínaných sociálnych sietí a s nimi súvisiacim akýmsi princípom súťaživosti a dravosti, ktoré vedú až k egocentrizmu a narcizmu. Pre tínedžerov a dospievajúcich je momentálne nesmierne dôležité, kde sa v rebríčku sledovanosti a obľúbenosti na sociálnych sieťach nachádzajú. Čo nie je na internete, jednoducho neexistuje. Z toho vyplývajú aj ich reálne ciele a ambície. Keď sa nás kedysi v škole alebo doma opýtali, čím chceme byť, keď vyrastieme, väčšinou išlo o také profesie ako učiteľ, hasič, policajt, astronaut… Dnes? Väčšinou počúvame o  youtuberoch, blogeroch, vlogeroch, influenceroch, freelanceroch a podobne.  Čo to vlastne je? Pýtate sa. No, samí vplyvní a potrební ľudia pre túto spoločnosť. Tak to vidia oni.

Deti a mladiství čoraz viac trávia svoj voľný čas na internete. Internet už nie je len akýmsi informačným médiom. Ide o prostriedok, ktorí ich stavia do pozície neustáleho porovnávača so svojimi rovesníkmi. Nadmerné užívanie sociálnych sietí a počítačových hier vedie k tomu, že deti strácajú schopnosť prirodzene nadväzovať a udržiavať vzťahy. Prestávajú dokonca čiastočne alebo úplne komunikovať s reálnym svetom. Pretože tu im už nestačia emotikony a skratky typu „lol“, „xixi“ a „omg“. V reálnom svete musia používať reálne slová a neverbálne prejavy. A to sa im akosi nechce, respektíve nemajú o takúto komunikáciu záujem. Okrem toho, tu im nikto akosi nerozumie.

Deti postupne strácajú schopnosť slovne vyjadriť svoje pocity a názory a dokonca nedokážu niektoré veci zdravo prežiť. Pre mnohých je ľahšie uzavrieť sa do nejakej bubliny, schovať sa za vymysleným „nickom“ a z relatívneho bezpečia vlastnej izby vstupovať do kyberpriestoru ako niekto iný, silnejší a dokonalejší. Takéto deti mávajú poruchy komunikácie, sústredenia, emócií, vzťahov a adaptability. Častokrát bývajú označené ako jedince s poruchami správania. Tá skutočná porucha však väčšinou nie je u nich, ale u ich rodičov. Je preto nevyhnuté s dieťaťom pravidelne komunikovať, riešiť jeho problémy, vytvárať pozitívnu atmosféru a čo je dôležité, venovať sa mu.