Dobrá rada

Ako som sa naučila vnímať samú seba sexy: Zrkadlo nie je odraz skutočnosti!

395
0
Zdieľaj
Ako som sa naučila vnímať samú seba sex

Kto sa cíti dokonalý? Aj tí najkrajší ľudia vedia o svojich nedostatkoch. Ako sa prezentujeme je len opona, ktorá po zastretí veľmi rýchlo spadne. Vo väčšine prípadov sme na seba oveľa kritickejší, ako sme v skutočnosti. Ľudia v našom okolí malé chybičky krásy vôbec neregistrujú. Najdôležitejšia je vlastná prezentácia, ktorou môžete doslova oblafnúť publikum a tak vnemy sústrediť inam. Presvedčte sa sami dnešným príbehom!

Škaredé káčatko

,,Ahoj, volám sa Romana a mám 30 rokov. Na detstvo nespomínam práve ako na to najveselšie obdobie. Už od prvého ročníka ma v škole šikanovali. Moji rodičia neboli bohatí ani vplyvní. Nemali ani ničím zaujímavú prácu a takisto málo peňazí. Otec bol v minulosti aj trestne stíhaný a matka nás všetky dcéry živila zo sociálky. Myslím, že práve to sa odrazilo na správaní sa spolužiakov ku mojej osobe. Ak som samú seba porovnala s najobľúbenejšími dievčatami, tie mali peňazí ako bobkov a ich rodičia mali v spoločnosti veľmi dobré postavenie. Žiaľ, taká bola doba a vplyv sa v rebríčku umiestňoval na prvom mieste. Možno je to ešte doteraz niekde tak, no vtedy, pokiaľ ste nevyčnievali z radu nejakým super talentom, boli ste nula,“ začína svoj príbeh dobrá známa, ktorá je mimochodom veľmi pôvabná a inteligentná mladá žena.

,,Decká sa mi posmievali. Že chodím do školy poobliekaná ako sedliačka, desiata do školy bola chudobná, ja som bola chudobná. Vo svojej podstate som nemala ani kamarátky. Veď kto by sa chcel kamarátiť so sockou, no nie?“ spomína na neradostné časy. Dievčatá sa jej vysmievali, aká je škaredá a nemožná. V takomto citlivom detskom veku je k nadobudnutiu ako-takého sebavedomia najhoršia potupa od seberovných spolužiakov.

Smutné detstvo, divoká puberta 

Ak by ste si mali vybrať, ktoré životné obdobie by ste si zvolili za to najnevľúdnejšie? Kedy by ste chceli byť najšťastnejší, a kedy, naopak, najnešťastnejší? Pretože, ako to dobre chodí, musíme prežiť poriadny pád, aby sme si vychutnali sladký vzostup. Väčšina rozumných vyspelých ľudí zvolí radšej dospelosť, kedy by ste najradšej všetky neprávosti voči vašim deťom prevzali na seba. Predsa len znesieme viac a čím sme starší, dokážeme sa lepšie vyrovnať zo všetkými útrapami. To je však chyba! Vybudovať si nepriestrelnosť a hrubú kožu musíte od základov, preto by sme mali tých najmenších nechať, aby sa naučili obrane. Podpora a vyriešenie každej neblahej situácie sú dve rozdielne veci a buďte opatrný, je tu tenká hranica.

,,Nie, nemala som nikoho, komu by som sa zdôverila. Ako mladá som bola dosť uzavretá a so všetkým som sa najradšej vyrovnávala sama. Nechcela som vyplakávať mame na pleci. Naopak, otec si zo mňa často uťahoval. Nevravím, že ja sama zo seba tiež nie, no nie možno tak intenzívne, ako teraz dospelá, ale zmysel pre humor som mala už odjakživa. Trápil ma nedobrý vzťah so ženským pohlavím. Neskôr, keď som sa dostala do puberty, stále som mala problémy s babami. Možno aj preto bola pre mňa puberta dosť divoká a uberala som sa nesprávnym smerom. Až keď som začala objavovať aj chlapčenský svet, vtedy som to pochopila. Chlapci sa o mňa zaujímali, čo ma prekvapilo. Stále som si však neverila, veď viete… detstvo sa nachádzalo tesne za dverami a prenasledovalo ma ešte dobrých zopár rokov. Čo ma však prekvapilo, bolo zistenie, prečo ma dievčatá nemuseli. Nebola to jednorazová záležitosť či nesprávny úsudok, ale pravidelný, stále opakujúci sa jav. Neskôr som mala aj zopár najlepších priateliek. S takmer každou som sa rozkamarátila kvôli ich žiarlivosti. Nadobúdali pocit, že ich frajerom som bola až príliš sympatická. Logicky tak chceli odstrániť hrozbu. Zasa som bola z toho taká smutná a odvtedy si dávam riadne bacha nato, ako, kedy a kde čo poviem, ako sa s patričným odstupom správať ku partnerom mojich priateliek. Priateľstvo mi bolo odjakživa dôležitejšie ako chlapi. Domnievam sa, že práve to sa im páči. moja nedostupnosť a ľahostajnosť.“

Kedy som sa začala cítiť sexy?

,,Neuveríte mi, ale neprišlo to hneď. Decká akoby u mňa udupali ten posledný zbytok sebavedomia. Bola som dosť skromná v otázke krásy  a naopak –  obdivovala som krásu druhých. K sebe som bola kritická, hoci nevyzerám zle. Doteraz si o sebe nemyslím, že som niečo extra, no som v pohode. Ale kedy som sa vlastne začala cítiť najviac sebavedomá? Po pôrode mojich detí. Stále som si kládla otázku, ako je to možné a po dôkladnej analýze som prišla nato, že zato môžu hormóny, vyzretosť, spokojnosť a fakt, že som už matka. Teraz som tu ja pre svoje deti a tým pádom som sa stala aj ich učiteľkou. Dnes som oveľa otvorenejšia a tolerantnejšia. Nemyslím si, že existujú zlí ľudia. Myslím si, že existuje len nesprávny prístup.“