Dobrá rada

Prečo musia ľudia pracovať? Budete prekvapení!

416
0
Zdieľaj
Prečo musia ľudia pracovať?

Veľmi dôverne poznáme, kedy by ste najradšej vo vašej práci dali okamžitú hodinovú výpoveď. Ak vám momentálny job zožiera posledné nervy a vy tam chodíte nešťastní, nevyspatí, poprípade vôbec – dajte výpoveď.

Nie všetci sú však so svojim povolaním nespokojní! Je nad slnko jasné, že z pravidelnosti sa občas stáva rutina, no premýšľali ste niekedy o tom, aké by to bolo, keby ľudia vôbec nepracovali?

Žiadna kondícia

Všetkého veľa škodí. Ak sme prepracovaní, rozhodne to zle vplýva na naše fyzické a psychické zdravie. Samozrejme sme sa nenarodili len pre prácu! Musíme si vedieť aj vydýchnuť, relaxovať a venovať sa našim koníčkom. Človek však musí zarábať peniaze, pretože musí prežiť. Ak by tomu tak nebolo a my by sme pre naše potreby nemuseli pohnúť ani prstom, mohli by sme uškodiť našej psychike. Podľa odborníkov je nečinnosť a nevykonávanie žiadneho povolania doslova zdrvujúce pre ľudskú myseľ i telo. Nič nerobenie a povaľovanie sa katastrofálne vplýva na našu kondíciu a taktiež sme paradoxne viac unavení, ako keby ste mali celý deň ťažšie pracovať. Neprekrvenie mozgu neaktivitou nepriaznivo vplýva aj na našu náladu, ktorá je potom logicky nie najlepšia.

Dlhý spánok

Absolútna abstinencia akéhokoľvek vykonávania aktivity úzko súvisí aj s dlhším spánkom. Ozrejmime si: dlhší spánok, znamená viac ako osem hodín ležania v posteli a prehadzovania sa zboka nabok. Pretože človek je individuálny tvor, pre ktorého je aj spánok individuálnou záležitosťou. V kontexte však platí: ako dlho a ťažko pracuješ – tak sa dlho a sladko vyspi. V preklade: ak som sa celý deň povaľovala sem a tam, spánok je o to nekvalitnejší a paradoxne aj dlhší. A naopak: ak sme sa celý deň nezastavili a do postele doslova padáme napoly spiaci, vtedy je spánok najkvalitnejší a nemusí trvať dlhých 10 hodín, aby bol dostačujúci. Ak dlho spíme, na nálade nám to nepridá a sme unavenejší ako po kvalitnom spánku po vybití potrebnej energie.

Žiadny cieľ

Bez práce nie sú koláče. To platí aj pre náš vnútorný (ne)pokoj. Ak nič nerobíme, nedokážeme si určiť cieľ, pretože sme stratili disciplínu a strategické uvažovanie sa časom taktiež vytráca. Pozrime sa nato takto: ak sa učíte niečo nové a celkom náročné, takmer okamžite dostanete bolesti hlavy. Je to absolútne normálna reakcia, pretože ,,hýbete rozumom“. Ak by sme nepracovali, nepotrebovali by sme ním ani hýbať a ľudia by dosť pravdepodobne zažívali v skoršom veku choroby ako Alzheimer alebo demencia, ktoré postihujú najmä starých ľudí.

Čierne myšlienky

Pokiaľ stratíme cieľ, akoby sme stratili aj chuť žiť. S ňou ide ruka v ruke aj neradostný pohľad na svet. Ľudia bez akéhokoľvek pohľadu do budúcna sú najčastejšie aj negatívne nastavení. Dosť pravdepodobne by sa tak nečinnosťou ľudí radikálne zvýšil počet samovrážd. Nie nadarmo sa vraví: zamestnaj si myseľ, ak ti je najhoršie. Po smrti blízkeho človeka si často ľudia zvolia radšej ísť pracovať, aby sa tak vyhli bezútešným myšlienkam, ktoré vás logicky v tomto citlivom období nešetrne napádajú.

Staroby by sme sa zrejme nedožili

Ak si už teraz všimnete starých ľudí, čo vidíte? Nie všetci, ale väčšina, akonáhle prestala pracovať a dostala sa na dôchodok, akoby sa opustili. Celý deň sedia pred televízorom, ak vyjdú z domu, tak aj to maximálne do obchodu a v lete na záhradu. Inak celé dni posedávajú doma a dni sa tak neskutočne vlečú. Mnohí starkí sa často vyjadrujú v zmysle, že netreba príchodom dôchodku stagnovať a treba si nájsť aktivity, ktorými by sa vyhli nudnému dožitiu staroby. Nie všetkých však bavia aktivity, pokiaľ ich nemali ani pred dôchodkom. Preto sa predpokladá, že by sme sa staroby ani nedožili, ak by sme už ako mladí žili ako starí ľudia dnes.