Zaujímavosti

Strach – náš priateľ či protivník?

2584
0
SHARE

Je prirodzené, že ako deti chceme všetko skúšať a spoznávať. Hlavnou prioritou je oboznámiť sa s tou veľkou neznámou, do ktorej sme vhupli hlavou napred. Naše zdesenie a prekvapenie bolo počuť v celej nemocnici a to, či urobíme alebo neurobíme hanbu našim rodičom alebo ich, nebodaj, sklameme tou nedospelou reakciou, nás priveľmi netrápilo. Skrátka sme si z plných pľúc zarevali. Dokážeme to aj dnes? Asi nie. V hlave sa nám totiž rozsvieti kontrolka a okamžite začneme snovať scenáre o tom, ako by to mohlo dopadnúť. No je to reálny strach?

Povedzme, že sa bojíme koní, no i tak nás priťahujú. Celý život premýšľame nad tým, aké úžasné by bolo zajazdiť si na nich. No za každou takouto myšlienkou nasleduje ďalšia, ktorá nám kvetnato vyfarbí, ako sa kôň splaší a my… „Veď sa to stalo iným!“ povieme si a ďalej len snívame o tom, čo by bolo, keby…

Skutočne je tento druh strachu opodstatnený? Nemôžeme predsa vedieť, či sa to stane práve nám. Nikdy sme pri koňoch neboli. Nevieme, ako na ne budeme vplývať. Nemôžeme tušiť, či sa nám kôň v kritickej situácii naozaj splaší. Je možné, že to zvládne. Potom ho upokojíme a bezpečne sa vrátime do stajní. Z toho vyplýva, že kým si na koňa reálne nesadneme, skutočnosť sa nedozvieme. Aj strach môže byť dobrý, ak nám v kritickej situácii zdvihne adrenalín do takých hodnôt, že urobíme aj nemožné, aby sme prežili. „Veď ty nevieš liezť po stromoch, tak ako si sa, prosím ťa, dostal na tento?“ „Myslíš si, že to tú divú sviňu zaujímalo?“ znie odpoveď roztraseným hlasom.

Ako deťom nám často kládli otázku, čím chceme byť. Obvykle sme v tom mali úplne jasno. Vždy to bola profesia, ktorá nám v danom momente pripadala najúžasnejšia. Pokojne sme si vedeli predstaviť, že v pondelok budeme hasičom a v utorok policajtom, v stredu pekárom, vo štvrtok lekárom a v piatok smetiarom. Byť dospelákom je skrátka zábava.

Čas však plynul a my sme dostali rozličné životné lekcie, ktoré nás naučili, či sa to alebo ono dá alebo nedá. V tom lepšom prípade nás to motivovalo a v tom horšom sme sa zmierili s tým, že sny sú jedna vec a realita zasa druhá.

Ak patríme k tým šťastnejším, máme prácu a pravidelný príjem. Každé ráno vstávame do práce a zhruba po ôsmich hodinách sa vraciame domov. Tam sa nám začína druhá šichta a večer vyfľusnutí padáme do postele. Je to nezastaviteľný kolotoč, ktorý môže svoje vražedné tempo spomaliť jedine v prípade, že si naše telo povie, „dosť“! A tu si sami kladieme otázku: „Aký je vlastne zmysel môjho života?“ Prikráda sa k nám úzkosť, pretože netušíme, či niekedy nájdeme odpoveď na túto otázku. Je to však pozitívna forma úzkosti, pretože nás neustále ženie vpred.

Hovorí sa, že oheň je dobrý sluha, ale zlý pán. Všetci vieme, čo to znamená, keď nám chutí opečený špekáčik pri táboráku a rovnako aj to, keď sa to zvrhne a pol hory je na uhol.

Strach má dve tváre. Ako priateľ nás upozorňuje na hroziace nebezpečenstvo a ako protivník nám zviaže ruky a stiahne hrdlo tak, že svoj život nežijeme, len prežívame.

 

Autor: Simona Šimková

Editoval: Silvia Budayová