Zaujímavosti

Žeriav, kazuár, emu a jabiru — pozoruhodné austrálske vtáky

7863
0
SHARE

NELIETAJÚCI kazuár vyzbrojený obávanými pazúrmi, označený za najnebezpečnejšieho vtáka sveta, môže s ohromnou silou skákať, kopať a trhať. Jeho príbuzný emu, s podobným tvarom tela a rovnako dobre vyzbrojený, nepotrebuje krídla — je rýchly ako vietor. Žeriav svojím tancom svedčí o genialite svojho Stvoriteľa a Choreografa. A vysoký, štíhly jabiru, ktorý sa brodí opodiaľ, je ukážkou vtáčej dôstojnosti a pokoja. Orol klinochvostý, či už lieta alebo si chráni korisť, predvádza línie dokonalého vzdušného lovca. Áno, každý z týchto nádherných vtákov je skutočným divom stvorenia. Máme tú česť predstaviť vám…

Pestrého kazuára — obyvateľa dažďového pralesa

Kazuár južný čiže veľkoprilbový môže mať hmotnosť od 30 do 60 kilogramov a žije v bujných dažďových pralesoch severovýchodnej Austrálie a na Novej Guinei; je to pekný, ale samotársky vták. Keď stojí, je asi dva metre vysoký, pričom samička je väčšia než samček a — čo je vo vtáčej ríši nezvyčajné — je trochu pestrejšia než samček, ktorý sa jej okrem obdobia párenia múdro vyhýba. Po párení samička znesie niekoľko lesklých zelených vajec, no potom jednoducho odíde, ponechajúc vysedenie vajec a starostlivosť o potomstvo na samčeka. Potom sa pári s ďalšími samcami a každého zanechá so znesenými vajcami, aby sa o ne postaral!

No odlesňovanie si vyberá svoju daň aj na kazuároch. V snahe zvýšiť ich počet rezervácia Billabong neďaleko mesta Townsville v Queenslande zaviedla program rozmnožovania v zajatí s cieľom vypustiť vtáky späť do prírody, keď budú dostatočne veľké. Hoci sú kazuáre všežravé, živia sa hlavne ovocím, ktoré prehltávajú vcelku. A tak semená vyše sto druhov rastlín prechádzajú nestrávené cez vtáčie črevá a sú vo veľkom rozptýlené po lese v ochranných a výživných hromádkach. Odborníci v rezervácii hovoria, že to môže z kazuárov robiť kľúčový druh, po vymiznutí ktorého by nasledovalo vyhynutie mnohých druhov rastlín. No je tento vták nebezpečný pre človeka?

Iba pre nerozumných, ktorí sa k nemu priblížia príliš blízko. V skutočnosti oveľa nebezpečnejší sú ľudia pre kazuára, než bol kedy kazuár nebezpečný pre ľudí. V tmavom prítmí dažďového pralesa sa tento vták ozýva hlbokým hrdelným revom, aby vás varoval, že je blízko. Rešpektujte túto výstrahu a nepribližujte sa. Je veľmi pravdepodobné, že utečie cez podrast, používajúc svoj pevný výrastok čiže prilbu ako ochranu hlavy. Ale keď nemá iné východisko, keď je poranený alebo chráni svoje mláďatá, môže na vás zaútočiť, ak sa k nemu priblížite.

Emu — nomád a štátny znak

Trochu väčším blízkym príbuzným kazuára je emu hnedý, ktorého možno nájsť vo väčšine oblastí austrálskeho vnútrozemia. Z vtákov je iba pštros väčší ako emu. Plachý emu má dlhé, mocné nohy, schopné šprintovať rýchlosťou asi 50 kilometrov za hodinu, a podobne ako kazuár má na každej nohe tri smrtiace pazúry. Na rozdiel od svojho usadnutého príbuzného je emu nomádskym pútnikom a je len zriedkakedy agresívny. Živí sa prakticky všetkým — húsenicami, kapustou, ba i starými topánkami! Len čo samička znesie tmavozelené vajcia — obyčajne sedem až desať, ale niekedy až dvadsať — podobne ako samička kazuára ponechá vysedenie a starostlivosť o mladé na samčeka.

Stretnutie s Európanmi bolo pre emu kruté. Na Tasmánii ho osadníci rýchle vyhubili. A na pevnine mu jeho chuť na pšenicu vyslúžila povesť škodcu, a tak sa stal obeťou lovcov poľujúcich za prémiu. I napriek neúprosnému vyvražďovaniu prejavil emu pozoruhodnú prispôsobivosť do tej miery, že v Západnej Austrálii bola roku 1932 týmto vtákom priamo vypovedaná vojna. Vláda skutočne povolala vojsko s dvoma guľometmi značky Lewis! Hoci emu nevyniká intelektom, tento boj vyhral. „Boj“ bol predmetom verejného posmechu a politicky trápnym činom; desaťtisíc výstrelov usmrtilo nanajvýš niekoľko sto vtákov. Ale v následnej vyhladzovacej vojne — emu proti spojenému útoku lovcov za prémiu a farmárov, ktorým muníciu financovala vláda — nemal už šancu obstáť.

Dnes je však emu v štátnom znaku. Na austrálskom znaku stojí hrdo oproti kengure a bušom putuje bezpečne. Teraz je jeho najhorším nepriateľom sucho. Emu sa dokonca pokusne rozmnožujú a chovajú na farmách pre široký rozsah produktov, ktoré poskytujú: mäso, ktoré je úplne bez tuku, silná, trvácna koža, perá a olej získavaný z tukového vankúša, ktorý má vták na hrudi. Táto zásoba uložená na jednom mieste je dôvodom, prečo je mäso úplne bez tuku.

Radi tancujete?

Možno nie, ale žeriavy určite áno. Vo svojej „tanečnej sále“ na okraji vody „môže byť jeden alebo aj tucet párov [týchto sivých žeriavov]“, píše sa v knihe The Waterbirds of Australia (Vodné vtáky Austrálie), „ktoré sa zoradia jeden proti druhému a začnú tancovať. Poskakujú na svojich nohách podobných chodúľom a potriasajú napoly roztiahnutými krídlami. Ukláňajú sa a pokyvujú hlavami, poskakujú dopredu a dozadu, a nežne pritom bublajú a trúbia. Tu i tam sa niektorý vták zastaví a zakloniac hlavu, hlasno zatrúbi. Vtáky môžu aj vyskočiť do výšky takmer dva metre a zniesť sa späť na zem na širokých čierno-sivých krídlach. Vyhadzujú do vzduchu kúsky vetvičiek alebo trávy, a ako padajú na zem, snažia sa ich zachytiť alebo akoby napichnúť zobákom.“ Pôsobivé predstavenie, najmä keď si uvedomíme, aké veľké vtáky sú to — sú vysoké asi jeden meter a rozpätie krídel je asi dva metre!

I keď mnohé druhy vtákov predvádzajú v období párenia pri dvorení zložité tance, žeriav brolga, jeden z najväčších žeriavov, neúnavný tanečník, tancuje po celý rok. Jeho meno brolga pochádza z domorodej austrálskej legendy o slávnej tanečnici menom Buralga. Odmietla dvorenie zlého kúzelníka, ktorý ju za to premenil na pôvabného žeriava.

Jabiru — jediný austrálsky bocian

Jabiru, vták mokradí čiže bocian čiernochrbtý, obýva teplé a vlhké severné a východné pobrežie Austrálie. (Juhoamerický jabiru je odlišný druh bocianov.) Jabiru je štíhly, vysoký 130 centimetrov a nápadne sfarbený, preto ho možno neomylne rozpoznať medzi myriadami iných vtákov mokradí. Keď si vykračuje plytčinami, strká svoj dlhý, mocný zobák do vody takou silou, že musí trochu roztiahnuť krídla, aby ten pohyb vyvážil.

A aké mocné krídla má! Roztiahnuté merajú od jedného konca po druhý asi dva metre, pričom ručné letky sú roztiahnuté ako prsty. Jabiru sa vznáša v pomalých kruhoch, kým z neho nezostane iba malý krížik na oblohe. Silueta letiaceho jabiru s dlhými krídlami, krkom a nohami na pozadí veľkej červenej gule zapadajúceho tropického slnka je obľúbeným symbolom mokradí austrálskeho severu.

Orol klinochvostý — kráľ oblohy

Neďaleko skalnatého vrcholu jedného vrchu vo Viktórii, čeliac mocnej víchrici, ktorá odviala z oblohy všetky ostatné vtáky, sa vznáša vo vzduchu orol klinochvostý. Pisateľ David Hollands pozoroval najpozoruhodnejšiu ukážku vzdušnej akrobacie, akú kedy videl: „Orol visel vo vzduchu,“ píše, „prakticky nehybne a úplne v pohode v tom divokom živle… Ako som sa pozeral, pritisol krídla k telu a strmhlav letel dole. Padal niekoľko sto metrov a potom mierne roztiahol krídla, prudko sa vzniesol hore a opäť nabral výšku, ktorú stratil pádom… Polobratom let vyrovnal, potom sa vzniesol vyššie [a] znovu a znovu opakoval pád, vrhajúc sa dole do údolia a opäť sa vznášajúc hore vo vytrvalých a vzrušujúcich ukážkach akrobacie.“

Tento elegantný a mocný kráľ vtákov s rozpätím krídel 2,5 metra má výrazne klinovitý chvost, a preto si ho nemožno na austrálskej oblohe zmýliť s nijakým iným vtákom. Jeho pazúry môžu zovrieť silou troch ton! V určitom období však bol jediný „správny“ spôsob, ako tohto orla pozorovať, cez mieridlo pušky. Podobne ako jeho amerického príbuzného orliaka bielohlavého, ktorého nemilosrdne strieľali, aby ochránili lososy a kožušinový priemysel, aj tohto austrálskeho orla prenasledovali preto, že občas zabil jahňa. „Len málo iných dravcov [dravých vtákov] sveta,“ píše sa v knihe Birds of Prey (Dravé vtáky), „bolo tak neľútostne prenasledovaných ako orol klinochvostý… Takmer sto rokov bol považovaný za škodcu… a za dôkaz jeho zabitia boli vyplácané peňažné odmeny.“

Ako však roky plynuli, tieto obvinenia padli. Ukázalo sa, že potravou orla klinochvostého sú divé králiky a príležitostne miestne zvieratá vrátane menších kengúr wallaby, ktoré vážia až dva razy toľko ako on. Toto zistenie napokon viedlo k priateľským vzťahom človeka k orlovi, ako aj k zákonnej ochrane.

Vskutku, akou úžasne zložitou, krásnou a životne dôležitou súčasťou života na zemi sú vtáky! Časom to azda zistíme, ale často prichádza toto poznanie príliš neskoro — keď si už chamtivosť a nevedomosť vybrali svoju daň. Akou útechou je však vedieť, že ak si to všímame, môže náš sluch už teraz potešovať bublanie, švitorenie, pískanie, gagotanie, trúbenie, kvákanie a škriekanie na oblohe, v lesoch a mokradiach tejto krásnej planéty.